Magazín
Interview s legendárnym Pavlom Jablonickým
dátum: 10.12.2014 | autor: mozolani.com
rubriky: Kulturistika
Legendárny slovensko-český profesionálny kulturista Pavol Jablonický bude magnetom nedeľňajšej akcie (14. 12.) v Mozolani Fitness ZOC Max v Žiline pod názvom Stretni legendu! Tomuto bývalému skvelému bodybuilderovi môžete na seminári (ten bude spojený s autogramiádou) položiť otázky na témy – kariéra, život, tréning, strava, suplementácia. Teraz vám ponúkame rozhovor s Jablonickým.

Nebude to tvoja prvá a dúfajme, že ani posledná návšteva Žiliny.

Do Žiliny chodím rád. Je to, ako keby som bol doma. U Andreja Mozolániho som už bol veľakrát. Bol som tiež pri tom, keď sa otváralo aj to jeho predošlé fitko. Teším sa na ľudí v Žiline. Možno fanúšikovia vedia, možno nie, ale kúpil som doménu pavoljablonicky.com. Jeden chalan mi robí web, skenujú sa staré fotky, lebo v minulosti to nebolo ako dnes, že si ľudia urobia fotku mobilom. Vtedy sa fotilo na diáky a tak rôzne. Ten chalan prišiel za mnou a chcel, aby som mu napísal všetky preteky, na ktorých som štartoval. Žiaľ, ja si už všetko nepamätám, ale dúfam, že čoskoro tam pre fanúšikov bude všetko podstatné.

 

To je dobrá iniciatíva.

Nedávno som mal prednášku na Technickej univerzite v Košiciach. Hovoril som tam, že profesionál musí byť naozaj špička, musí byť niečo. U profíka sa vyžaduje, aby v tréningu, stravovaní a v podstate všetkom bol naozaj profi. Nie je to iba o cvičení, nie iba o drine. V profi-svete znamená slovo profesionál niečo iné. Snažím sa to ľuďom povedať, ale ťažko sa to vysvetľuje, ťažko sa to chápe, nie je to jednoduché. Počas mojej aktívnej kariéry nebol čas o niečom takom premýšľať. Všetko bolo jasné. Moja príprava bola drsná, bola taková-maková... Naozaj neviem, či si ľudia uvedomujú, čo je to byť profesionál. Ja som mal šťastie, mne sa podarilo dôjsť veľmi ďaleko. Dnes sám nad sebou uvažujem, ako sa mi to podarilo.

Nikdy sa ti nestalo, že by ťa rozhodcovia 'zarezali'?

Nie, nezažil som, že by ma rozhodcovia zámerne poškodili. Niekedy som síce cítil, že ma mohli vytiahnuť viackrát, ale nemám dôkaz, že to urobili naschvál. Na 99% to bolo čisté. Nikto si z rozhodcov nedovolí prekročiť určitú hranicu. U profesionálov je to spravodlivé. Ani počas mojej kariéry nebolo pre Európanov ľahké poraziť Američanov, navyše ja som prišiel z východnej Európy, ale zdolal som napríklad Dextera Jacksona i Colemana. Jedno pravidlo by mal každý dodržiavať – keď už skončí súťaž a sú známe výsledky, tak už drž ústa a rešpektuj to. Buď vyhráš alebo prehráš. Načo je dobré také vyplakávanie potom. Buď si dobrý, alebo nie. To ostatné okolo toho, tie 'keci' sú nanič.

 

Ako ťa brali Amíci, kulturistu z východného bloku?

Ako exota. Tak nejako podobne, ako keby som bol ja doma v telocvični, do ktorej by vstúpil niekto z Afganistanu... Vedeli, že som prišiel z neznámeho prostredia a že u nás vládli komunisti. Našťastie v profi platí to, ukáž čo vieš, presvedč ich o svojich kvalitách a oni ťa potom budú uznávať. Musíš si tam vybudovať svoju pozíciu, dosiahnuť výsledkami to, aby ťa rešpektovali, potom im je jedno, odkiaľ si. Samozrejme, nikdy som sa tam veľmi nemohol chválil Čechami alebo Slovenskom, proste Amerika je Amerika. Videli, že som dobrý a tým som si ich získal.

 

Na pódiu ste boli súperi, ale mimo súťaží, mohol si s niekým nadviazať bližší kamarátsky vzťah?

Mal som dobrý vzťah s Nasserom El Sonbatym. Naopak, s Milošom Šarčevom som si myslel, že to bude v pohode, veď pochádzal z bývalej 'Jugošky', ale on sa spočiatku so mnou nechcel baviť. Až keď som si urobil meno, stali sme sa kamaráti. Keď sme sa niekde stretli, podali sme si ruky a objali sa. Ale to, že ťa rešpektujú sa prejavovalo aj inak. Napríklad raz sme boli v jednej reštaurácii v Las Vegas, kde sedel aj Dorian Yates. Keď ma zbadal, vstal od svojho stola, prišiel ku mne a podal mi ruku. To bolo pekné gesto. Skutočne pevné kamarátstvo sa však nedalo s nikým nadviazať, lebo po pretekoch som odišiel domov a oni boli niekde inde.

 

Po prvý raz si sa zúčastnil Mr. Olympia v roku 1989 a tvoja posledná šiesta účasť na Olympii bola v roku 2004. Ako sa za toto obdobia zmenila profesionála kulturistika?

Zmenila sa dosť. V rokoch 1998 až 2005 triumfoval na Olympii Ronnie Coleman, ktorý bol drsný a dotiahol to do extrému. Bol vysoký, bol maximálne vyrysovaný, mal dobrú hĺbku i kvalitnú hmotu. V roku 1989 bola Olympia iná. Víťazný Lee Haney, strieborný Lee Labrada, Rich Gaspari (4. miesto) boli krásni kulturisti, neboli extrémni. Ale postupne sa to posunulo do toho brutálu, aj keď slovo brutál nemám rád. Išlo to do extrému, posúvalo sa to ďalej, až to bolo extrémne brutálne. V roku 1989 bola profesionálna kulturistika ľudská, dnes už to ľudské nie je. Keď som absolvoval premiéru na Olympii v roku 1989 a potom súťažil aj na ostatných Grand Prix až neviem do akého roku, bolo stále kolo, kde sa robila estetika. Potom to zrušili a dnes to už nie je. Škoda, že ten prvok vypadol, lebo v kulturistike by estetika mala hrať určitú úlohu.

 

Koho ty považuješ za najlepšieho kulturistu súčasnosti, lebo Coleman bol len jeden...

Vždy sa mi páčil Dexter Jackson, ktorého som vždy uznával, ale on je nízky vzrastom. Zažil som aj Phila Heatha. Pretekal som s ním, keď on bol ešte ľudský, dnes išiel do totálnej brutality, ale je najlepší. Netreba nič vymýšľať, kto je najlepší, ten je najlepší.

 

Kedy si súťažil s Heathom?

Bolo to na súťaži v New Yorku, rok si už nepamätám. Stáli sme vedľa seba, keď sme nastupovali na pódium. Spomínam si, ako trochu zaspal, keď sa už rada pohla a on stále tam stál, tak som do neho drgol a povedal mu niečo štipľavé. Vtedy som ho po prvý raz videl a až potom som ho začal zaznamenávať. No vidíš a on neskôr štyrikrát za sebou vyhral Mr. Olympia (2011, 2012, 2013, 2014).

Mal si dlhú kariéru, ale raz si sa musel rozlúčiť s aktívnou činnosťou.

Čas nezastavíš. Bola to aj otázka ďalšej prípravy za pol milióna korún. Rozhodol som sa skončiť a teraz som rád, že stále môžem cvičiť, že si môžem niekde urobiť exhibičku, že ma nič nebolí. Normálne cvičím, ako som bol zvyknutý, akurát nemám nervy. Stále sa udržiavam, cvičím si sám pre seba. Je to iné cvičenie. Ak sa mi nechce, tak to nesilím. Samozrejme, že už nemusím držať nejaké extrémne diéty, jem normálne, zdravo, snažím sa o to, aby to nebolo zlé. Žijem v Olomouci, mám tu fitko, trénujem ľudí, prednášam. Momentálne už len čakám, že vyhrám športku a na všetko sa vykašlem (smiech)...

 

Stála tá profi-kulturistika za to?

O tom niet pochýb. Mne vyšlo skoro všetko. Dvakrát som vyhral majstrovstvá sveta amatérov, triumfoval som na niekoľkých profesionálnych Grand Prix, šesťkrát som štartoval na Mr. Olympia. Keď jazdíš Formulu 1 a vyhráš nejakú Grand Prix, to je tiež dobré, nie?! Nemám si na čo sťažovať. Prirodzene, boli aj chvíle, keď som sa ocitol na kolenách, ale o tom je život, človek musí poznať každú stránku. Prečo by som mal ľutovať, práve ja?!

 

Tvoj recept na úspech?

Recept neexistuje. Keď sa rozhodneš pre kulturistiku, nikto ti nezaručí, že dosiahneš úspech. Mne sa to podarilo, ale ďalší milión ľudí, ktorí to skúsili a možno dreli ešte viac, to nedokázali. To je práve tá neistota, do niečoho sa pustíš, ale záruku nemáš. Všetci by sme dopredu chceli vedieť čo bude, ale to sa nedá. Ľudia sa ma pýtajú, ako, že som o 5. h vstával a chodil skoro ráno na tréning. Ja som to nerobil preto, že budem majstrom sveta. Nie je o tom, že sa pustíš do niečoho a potom čakáš, že to príde. Musíš investovať svoje sily, zdravie, všetko. Musíš si byť vedomý toho, že stačí malý moment, jeden nešťastný krôčik na ulici, potkneš sa, zlomíš si nohu a je to v háji. Každý chce mať svaly, dobre vyzerať. Treba ísť krok za krokom, neplánovať si nejaký postup, lebo ak na to máš, tak to dosiahneš. Hlavne však musíš mať kulturistiku rád...

Históriu súťaží Pavla Jablonického (nar. 24. januára 1963, Borský Mikuláš) nájdete TU

Ľubomír Chochula

Súvisiace články