Magazín
Comeback Andreja Mozolániho, Artic Pro 2016 – report 1. časť
dátum: 23.06.2016 | autor: mozolani.com
rubriky: Kulturistika
Slovenský profesionálny kulturista do 212 libier Andrej Mozoláni sa zo svojej misie v Amerike (bol tam spolu so svojím trénerom a prezidentom SAKFST Milanom Čížekom) v rámci súťažného comebacku po 10 rokoch vrátil domov s dvomi bronzovými medailami. Najskôr bol tretí na súťaži 2016 IFBB Artic Pro v Anchorage a potom si toto umiestnenie zopakoval aj o týždeň neskôr na 2016 IFBB Europa Dallas. V 1. časti reportu sme sa zamerali na preteky na Aljaške.

ANDREJ MOZOLÁNI: „Pred cestou do Ameriky som mal obavu, či nenastanú nejaké komplikácie z hľadiska dopravy, ale našťastie ani jeden let nemeškal. Bola to veľmi náročná 22-hodinová cesta, z Viedne sme leteli do Frankfurtu nad Mohanom, odtiaľ do San Francisca, kde sme prestúpili na let do Anchorage. Vrásky na čele mi robila aj neistota, ako to bude so stravou po vstupe na územie USA, kde si nesmiete jedlo priviesť so sebou, ale vynašli sme sa a vyriešili sme to. Počas celej doby cestovania som mal tak každé dve hodiny k dispozícii svoje jedlo. Dobre mi poslúžila termotaška, v ktorej jedlo vydrží v chlade nejakých šesť hodín, ale keď sme absolvovali ten najdlhší let, ktorý bol z Nemecka do Kalifornie, tak som si ho dal k letuškám do chladničky a priebežne som si ho vyberal ku konzumácii. Na stravu som si musel dávať veľký pozor aj v dejisku pretekov. V záverečných dvoch až troch dňoch, keď sa robí cukrovanie, je veľmi dôležité, aby strava neobsahovala soľ. Keby tak nebolo, tak by soľ dokázala pokaziť proces načasovania formy. Našťastie kuchár s personálom mi vyšli v ústrety a stravu mi pripravovali diétnym spôsobom.

Na Aljašku sme prileteli vo štvrtok 9. 6., na druhý deň bola registrácia a váženie pretekárov. Ako promotér Mozolani Pro Classic mám skúsenosti s mítingom profesionálov, ale teraz som bol v inej pozícii a vnímal som to cez prizmu ako súťažiaci. Bolo to niečo nové. Piatková prezentácia dopadla dobre, zoznámil som sa s mojimi súpermi, ktorí boli priateľskí. Nebolo cítiť žiadnu rivalitu, ale prekvapilo ma, akým sebavedomím prekypovali aj tí pretekári, o ktorých som predpokladal, že nemajú až takú dobrú výkonnosť. Verili si, usmievali sa a každý z nich si myslel, že je najlepší. Na druhej strane, hoci som vedel, že som dobre pripravený, nezdieľal som ten ich suverénny prejav, bol som skôr v úzadí a pozoroval som, ako sa správajú. Nebol dôvod tam niekoho ohurovať, nechával som si to na neskôr... Väčšina pretekárov nevedela o mne nič, kto som, čo som, v akej som forme, ale Ronny Rockel (2. miesto na Mozolani Pro Classic 2016) ma hneď spoznal, privítali sme sa a pamätal si ma aj účastník Mozolani Pro Classic 2014 Marc Dugdale. Navážil som 90,8 kg, formu som časoval na deň D – sobotu 11. 6. Moje pocity pred súťažou boli rôzne. Nevedel som, či sa na forme nepodpíše náročné cestovanie i to, že dva dni pred odletom som poriadne nespal. Zmáhala ma únava, vyčerpanosť, nebol som vo svojej koži...

V semifinále som bol najsvetlejší, netrafili sme odtieň, nebolo to ono. Aplikovali sme na telo farbu, ktorú sme si zobrali so sebou, ale nevyšlo to tak, ako sme chceli. Ďalšia skúsenosť! Všetky tie veci sú dnes úplne iné ako pred 10 rokmi, keď som naposledy štartoval ako amatér a tieto farby sa vtedy nepoužívali. Na finále sme už použili dobrý odtieň a bolo to lepšie. Ale vrátim sa ešte k semifinále, v ktorom som, priznávam, nebol úplne koncentrovaný a stopercentne suverénny, predsa len – bola to moja prvá súťaž po 10-ročnej prestávke. Samozrejme, za ten čas som absolvoval veľa súťaží v úlohe organizátora, promotéra, rozhodcu či trénera, ale ako pretekár sa po takej dlhej pauze cítite na pódiu ako nováčik. Bojoval som! Potešilo ma, že som bol v prvom vyvolávaní, čo naznačovalo nielen postup do finále, ale aj niečo viac, lebo do prvej štvorky sa vyberajú medailisti alebo potenciálni medailisti. Keď som stál na pódiu, vedel som, čo treba robiť, ale pri pózovaní som nemal takú istotu, ako tí pretekári, ktorí pravidelne chodia na súťaže. Iné je pózovať doma pred zrkadlom alebo vo fitku, kde si môžete všetko odsledovať a iné je to na ostro na súťaži. Túto zložku prípravy som z časového dôvodu dobre nezvládol, čo si uvedomujem, ale aj napriek tomu to nebolo katastrofálne. Pózing určite potrebujem zlepšiť, je to moja najväčšia rezerva.

Semifinálové hodinové pózovanie v skupinkách ma vyžmýkalo ako citrón. Bol som rozbitý, vyčerpaný, ale našťastie po semifinále nasledovala prestávka. V opačnom prípade, neviem, či by som zvládol finálové vystúpenie. Jeden a polhodinový oddych v hoteli mi pomohol sa znovu naštartovať, potom sme sa vrátili do haly a poučení zo semifinále, čo sa týka náteru, som sa dal nastriekať originál službou, ktorá tam bola. Podarilo sa, farba bola lepšia. Skúsenosti zo semifinále som zúročil vo finále aj pri pózovaní, lepšie som si rozložil sily, čo malo vplyv na moju celkovú pohodu.

Čo povedať k mojej zostave? Bola to čistá improvizácia na pripravenú hudbu, trénoval som ju fakticky až v Amerike a niekoľko hodín pred vystúpením som si ju púšťal v hlave... Nebolo to dokonalé, bol to môj lepší priemer, ale divákom sa to páčilo. Keď som „zabil“ svojej najlepšie pózy v zostave, reagovali potleskom a vytvorili pretekom dobrú atmosféru, čo bolo super.

Vo finále sa zopakovali jednotlivé porovnávania, ktoré boli aj v semifinále. Ocitol som sa v prvej trojke, v ktorej boli so mnou Marc Dugdale a Ronny Rockel. Nasledovala konfrontácia tých slabších a vyhlásenie výsledkov. Nemal som konkrétne očakávania. Pre mňa to bola skúška, test, či som konkurencieschopný, lebo aj keď vám sto ľudí povie, že ste perfektný, pokiaľ nestojíte na stage na súťaži a neohodnotia vás rozhodcovia, nikto si nemôže byť istý, že vyzerá dobre. Skôr som bol zvedavý, ako to dopadne. Vzhľadom na vývoj pretekov som tušil, že medaila je na dosah.

Keď vyhlásili na 4. mieste Shauna Claridu, ktorého na Noci šampiónov hodnotili ako druhého najlepšieho a ktorý sa na Artic Pro prezentoval v dobrej forme, bolo jasné, že horší ako tretí už neskončím. Zisk bronzovej medaily ma potešil, bol som spokojný dovtedy, kým som sa nedozvedel, ako sa to skončilo bodovo. Medzi mnou a strieborným Ronnym Rockelom bol minimálny rozdiel, vlastne on ma porazil iba menom. Bol som trochu sklamaný, lebo na základe fotiek a porovnávania som videl, že som na neho mal. Čo sa týka objemov, bol som objemnejší ako víťazný Marc Dugdale, ktorý však bodoval väčšou tvrdosťou a správnym načasovaním formy. Bol to najlepšie pripravený pretekár.

Celkovo svoj PRO-debut hodnotím ako úspešný. Utvrdilo ma to v tom, že pokiaľ nabudúce dám do toho viac, môže to byť ešte lepšie. V nedeľu 12. 6. sme ostali na Aljaške, pozreli sme si rezerváciu, hory, v pondelok som v Anchorage ešte absolvoval dva tréningy a potom sme odleteli do Dallasu. Cieľ bol jasný – predstaviť sa tam v ešte lepšej forme.

(pokračovanie – Comeback Andreja Mozolániho, Europa Dallas 2016 – report 2. časť – zajtra)

Autor: Ľubomír Chochula